Trpezlivo som stála v nemocnici a spolu s ostatnými som čakala na očkovanie. V ruke som držala doklad, ktorý je k tomu nevyhnutný. Vo svojom rehoľnom závoji som pristúpila k registrácii.

Už som bola na rade, keď som si všimla pani, ktorá stála predo mnou, ako ju nečakane vrátili k registrácii. V tom sa lekár otočil ku mne: „Sestrička, pomohli by ste nám?“ Prekvapený výraz som pravdepodobne neudržala, ale odpoveď bola kladná. Mysľou mi prebehla otázka, že v čom asi potrebujú pomoc. „Pani, ktorá stála pred vami, oznámili, že jej manžel zomrel,“ zašepkal mi lekár. Ani na chvíľu som neváhala a okamžite som začala sprevádzať pozostalú. „Bože, aj tu si ma našiel,“ poďakovala som v duchu.

Bolo to náročné a ťažké. Cítila som bolesť a ťarchu kríža, ktorú si pani niesla na ramenách. No sama pred sebou som si priznala, že moje poslanie a práca v hospici pri umierajúcich pacientoch si ma nájde aj na nečakaných miestach.

Toto je príbeh mojej kolegyne, rehoľnej a zároveň zdravotnej sestry Bohuslavy z Hospicu Matky Terezy, ktorý ma prinútil priznať si krehkosť života. Niečo, čo berieme ako samozrejmosť, môže v okamihu pominúť. Stojím v tichu izby a premýšľam. Sme ochotní priznať si pominuteľnosť okamihu, dneška, krásnej chvíle či nášho života? A čo odchod milovaného a následná samota? Sme pripravení na niečo trvalé, nekonečné a večné? Priznávam sama pred sebou, v nahote pred Jeho tvárou, bojím sa. Tma a ticho v izbe sa stupňuje, keď zrazu – záblesk svetla. Spomeniem si na príbeh sestry Bohuslavy a rozmýšľam, že aj ja by som chcela mať niekoho, kto ma v pravú chvíľu odchodu chytí za ruku. Niekoho, kto mi pošepká: „Neboj sa.“

Takéto svetlo nádeje dávajú pacientom v posledných dňoch v Hospici Matky Terezy v Bardejovskej Novej Vsi. Medzi múry prvého slovenského hospicu sa dostávame aj prostredníctvom sestry Bohuslavy a jej poslania. A možno si tak spoločne priznáme, že smrť je len dočasná zastávka.

Autor: Silvia Hrabčáková, Arcidiecézna charita Košice