Spojená škola sv. Maximiliána M. Kolbeho

Mária Hrušková Petríková je 20 rokov riaditeľkou Spojenej školy sv. Maximiliána M. Kolbeho v Spišskej Novej Vsi, kde sa vzdelávajú deti s mentálnym postihnutím a deti s autizmom. V rozhovore vysvetľuje, prečo je jej škola útočiskom a zároveň miestom, kde byť učiteľom znamená predovšetkým mať lásku k deťom. Podľa nej práve tieto deti nás môžu naučiť iným hodnotám. No aby sa začlenili do spoločnosti, musíme im v tom pomôcť.

Ako vznikla škola sv. M. M. Kolbeho?

Spojená škola sv. M. M. Kolbeho vznikla v roku 2014, ale škola reálne existovala pod iným názvom už v roku 1999, kedy vznikla jej prvá organizačná zložka, Špeciálna základná škola sv. M. M. Kolbeho. Tá bola založená z reálnej potreby vzdelávať deti v dome sociálnych služieb pre mentálne postihnuté deti v Spišskej Novej Vsi. Tento dom sociálnych služieb, ako aj špeciálnu základnú školu založila Spišská katolícka charita a my sme doteraz jej súčasťou. Postupne vznikali ďalšie štruktúry školy a napríklad v roku 2004, keď sme mali prvých absolventov, vznikla aj Praktická škola ako jedna zo štruktúr našej Spojenej školy. A práve táto praktická škola je jedinou školou, ktorá poskytuje stredné vzdelávanie po povinnom 10-ročnom vzdelávaní pre deti so stredným a ťažším mentálnym postihnutím na Slovensku.

V rámci štruktúry vašej školy tu máme teda špeciálnu základnú školu, praktickú školu pre staršie deti, základnú školu pre žiakov s autizmom a špeciálnu materskú školu. Zabudla som na niečo?

Organizačné zložky sú tieto. Súčasti školy sú ešte centrum voľného času, školský klub a výdajná školská jedáleň. Máme zaradenú aj materskú školu pre zdravé deti, ale nikdy sme ju nenaplnili, pretože v Spišskej Novej Vsi je veľká ponuka materských škôl. Naša škola sa teda venuje nateraz len deťom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami.

Aké to je, vyučovať deti so zdravotným znevýhodnením?

Na základe úrovne mentálneho postihnutia ľahkého, stredného alebo ťažkého či viacnásobného sú deti zaradené do vzdelávacieho variantu: A, B, C. Potom sú tu žiaci s autizmom s mentálnym postihnutím a žiaci s autizmom bez mentálneho postihnutia, ktorí sa vzdelávajú presne podľa učebných plánov základnej školy. Vo vzdelávacom variante A je obsah učiva rozsiahly a plnohodnotný, no rozložený do viacerých ročníkov a niektoré náročnejšie témy sú vykladané jednoduchším spôsobom. Všetko sa musí realizovať názorne a zážitkovo, ja si však myslím, že tieto metódy sú vítané aj u zdravých detí. U žiakov variantu B a zvlášť variantu C, ako aj u žiakov s autizmom s mentálnym postihnutím, musia pedagógovia veľmi zvažovať, do akej miery idú do hĺbky či rozsahu učiva alebo či skôr k prežívaniu učiva, nadobúdaniu praktických skúsenosti a zručností pre život.

Čo je pre tieto deti potrebné vo vzdelávacom procese?

Veľmi dôležitý je individuálny prístup s veľkou mierou empatie. Napríklad aj deti s poruchami autistického spektra potrebujú pretransformovať zadanie, pokyn učiteľa alebo usmerniť. Nie je to v tom, že nechcú alebo sú lenivé, ale preto, že nerozumejú a potrebujú pomôcť. Je veľké plus, že asistenti učiteľa sú dnes v špeciálnych aj základných školách. V základných školách má jedno dieťa jedného asistenta a tak je to ideálne, v špeciálnych školách to však tak nie je. Skôr je to asistent pre triedu a v tej triede sú štyria, pri ľahších postihoch až desiati žiaci.

Aké predpoklady by mal mať učiteľ, ktorý chce učiť mentálne postihnuté deti?

Musia mať lásku k deťom a robiť svoju prácu radi. Tu sa hneď ukáže, či sú na správnom mieste, či im nechýba širší rozmer srdca a pochopenie inej sféry ľudského života. Rodičia týchto detí sú zronení. Chceli mať zdravé a úspešné dieťa. Napríklad u žiakov variantu A až vo vyššom  ročníku pochopia, že z ich dieťaťa asi nebude úspešný podnikateľ. Učiteľ musí pomáhať pochopiť týmto rodinám, že to nie je najvyššia hodnota ľudského života. Že naopak, láska a to, ako my dokážeme žiť Božiu lásku v tomto svete, je dôležitejšie. A práve v tom nás vychovávajú  tieto deti.

Spojená škola sv. Maximiliána M. Kolbeho
Vychovávateľky a učiteľky v škole majú k deťom individuálny prístup. Foto: Monika Čopíková

Aké predmety vyučujete?

Každý typ organizačnej zložky školy má svoj učebný plán, ale u väčšiny žiakov s ťažkým a hlbokým stupňom postihnutia sa robia individuálne vzdelávacie programy. U mnohých to môže byť len bazálna stimulácia. V rámci komunikačnej schopnosti to môže byť neverbálna komunikačná schopnosť a napríklad v rámci matematiky môže byť žiak aj úplne oslobodený, lebo vidíme, že nikdy nedokáže rátať. V rámci hudobnej výchovy môže ísť o počúvanie hudby, v rámci telesnej cvičenie s rúčkami, jemná motorika, uvoľnenie spaziem, masáže. Individuálny program sa má čo najviac prispôsobiť potrebám a schopnostiam žiaka, tomu, čo môžeme uňho rozvinúť. To musí ten špeciálny pedagóg pochopiť a tak nastaviť program.

U detí s autizmom bez mentálneho postihnutia sú predmety ako v bežnej základnej škole a naviac majú špeciálno-pedagogickú podporu, ktorá zahŕňa rozvíjanie komunikačnej schopnosti, sociálnych a grafomotorických zručností na inej úrovni ako u detí s mentálnym postihnutím. Deti s autizmom bez mentálneho postihnutia vedia rozumovo pochopiť, ako ovládať svoj hendikep, aby ho korigovali. U detí s mentálnym postihom to nie je tak ovládateľné rozumom, ide skôr o to, naučiť ich nejaké mechanizmy.

Sú vyučovacie hodiny prispôsobené týmto deťom, napríklad v tom, že sú kratšie? Alebo ako inak sa odlišujete voči iným školám?

Interiér školy a tried sme sa snažili zariadiť tak, aby pôsobil upokojujúco. V triedach máme zriadené oddychové kútiky, v rámci školy multisenzorickú miestnosť, bezpodnetnú miestnosť, v rámci chodieb máme vytvorené oddychové zóny. V prípade nepohody na hodine, nevhodného správania či zlého zdravotného stavu ich môžu využiť. Žiak s asistentom na chvíľku odíde, oddýchne si. U nás to berieme úplne normálne. Je to prirodzene potrebné, aby mohol žiak ďalej pokračovať. Čo sa týka dĺžky vyučovacích hodín, máme stanovené 45-minútové hodiny, ale učiteľ reaguje na to, či to žiak zvláda a robí prestávky medzi jednotlivými činnosťami hodiny. Naše triedy sú menšie ako v bežných školách, je v nich menší počet detí, máme v nich detské kútiky, pohovku. Triedy sú zariadené ako detské izby. Samozrejme, ten obsah učiva, ktorý treba zvládnuť, tam je, ale učiteľ vie, že keď žiak bude v nepohode, bude to trápenie. Zvonček na škole nemáme, pretože mnohé deti sa ľakajú výrazných zvukov. Máme stanovený rozvrh hodín, ktorý sa dodržuje, ale žiak je na prvom mieste.

Spojená škola sv. Maximiliána M. Kolbeho
Ak sa dieťa nevie sústrediť, môže mať individuálnu prestávku na chodbe alebo v relaxačnej zóne. Foto: Monika Čopíková

Na Slovensku sa v špeciálnych školách vzdeláva viac než 6 % detí, pritom európsky priemer je niekde okolo 2 % (informácia z roku 2018). Dôvodom nie je, že je u nás viac detí s hendikepom, ale že školy nevedia tieto deti prijať a pracovať s nimi. Aký je váš názor, vidíte v tom medzery, je to niečo, čo by sme mali dobiehať?

Deti sú najšťastnejšie medzi svojimi rovesníkmi a  povedala by som, že aj medzi mentálne rovnocennými. Stáva sa, že prijmeme dieťa až na druhom stupni, keď rodičia usúdia, že jeho spolužiaci vyrástli a nemá kamarátov. Naďalej by ho tam chceli udržať, ale je nešťastné. Je to veľmi chúlostivá téma. Z bežných škôl k nám prídu aj deti, ktoré sú v škole už tretí školský rok a nevedia nabehnúť na čítanie, písanie, základné počty. Nikto nechce zle deťom, ale keby ich bolo veľa postihnutých medzi zdravými, ony nikdy nedobehnú ich tempo a v školách by sa aj tak vytvárali špeciálne triedy, lebo jedny idú rýchlo a druhí potrebujú úplne iný prístup. Takže kompletná integrácia, aby všetci so zdravotným postihnutím boli začlenení medzi zdravú populáciu, asi nie je možná.

A či by boli šťastní? Sú to veľkokapacitné školy, veľakrát je tam aj tisíc žiakov, a zrazu sú stratení v tom priestore. Aj to sa nám stalo, že prišla mamička a povedala, že jej syn bol v bunke, ktorá bola vytvorená pre autistov a teraz ich včlenili medzi všetkých žiakov do spoločnej chodby, spoločných toaliet. A on to nezvláda, potrebuje svoju malú komunitu. Preložila ho k nám. Z toho pohľadu si myslím, že špeciálne školy sú potrebné.

Ako sa rodičia vyrovnávajú so skutočnosťou, že ich dieťa má takéto postihnutie?

Sú 2 skupiny rodičov. Tí, ktorí si uvedomujú, že majú zdravotne postihnuté dieťa, že potrebuje špeciálnu pomoc a sú s tým zmierení. Väčšinou sú to rodičia dieťaťa so stredným a ťažším postihnutím, lebo to výrazne vidia. Druhá skupina rodičov sú takí, ktorí majú ľahšie zdravotne postihnuté dieťa a stále dúfajú, že tí zdravší ho potiahnu a ich dieťa sa posunie na ich úroveň.

Čo by ste poradili týmto rodičom, pred ktorými stojí výber školy?

Chápem, že rodičia chcú svoje dieťa začleniť. V škole sú povinní prijať postihnuté dieťa, zvlášť  v spádových školách, keď je dieťa v povinnej predškolskej aj školskej dochádzke. Rodičia musia dôverovať tímu učiteľov alebo špeciálnych pedagógov, ktorým dieťa zverujú, a musia aj cítiť, či je dieťa šťastné. Reakcie dieťaťa sú veľmi úprimné, podľa toho sa musia zariadiť aj oni.

Je bežnou praxou, že títo ľudia sú tak trochu neviditeľní. Čo by sme mali v spoločnosti zmeniť, aby sme ich videli viac medzi sebou?

Myslím, že ako spoločnosť sme sa posunuli k lepšiemu. Pracovala som vo veľkom štátnom zariadení, kde sa sústreďovali ľudia s telesným postihnutím z celého Slovenska alebo z polovice Slovenska a to bola úplná segregácia. Vtedy ich nebolo vôbec vidieť. Nemyslím si, že sme na tom dnes až tak zle, ale ani výborne, lebo ich pracovné začlenenie je veľmi slabé.

Súčasťou školy je aj škôlka. V rámci programu chodia deti na prechádzky v areáli školy alebo jej okolí. Foto: Monika Čopíková

Nie sú tými najväčšími bariérami práve ľudia?

Samozrejme, že bariéra nie sú schody, ani to, že sa neviem dostať do nejakého objektu, ale postoj človeka. Keď sú ľudia ochotní, zdravotne postihnutého na vozíčku vynesú aj na rukách. Aj u iných postihnutiach je to tak. Buď ľudia pozerajú, čudujú sa a ľutujú rodičov, alebo to chápu a snažia sa celú situáciu odľahčiť – napríklad keď autistické dieťa začne vystrájať v reštaurácii. A toto rodičia a deti potrebujú. Aby sme ich brali. Zároveň nám však ukazujú, že tu sú iné hodnoty. Že sa nemáme škriepiť a byť na seba zlí, pretože toto je to zlo, ktoré vytvárame. To, že sa oni niekedy správajú nevhodne – ako to my zvykneme hodnotiť, to nie je ozajstné zlo. To je ich choroba, možno nejaký prejav. Keď ich s láskou prijmeme, ukážu nám oveľa väčšiu lásku, než si vieme predstaviť.

Môže nejakým spôsobom verejnosť pomôcť vašej škole?

Máme asistentov, ktorých financujeme, ale keby sme mali aj dobrovoľníkov pri vzdelávaní detí alebo na záujmovú činnosť v školskom klube, boli by sme veľmi radi. Nemôžem povedať, že ako škola nejako strádame. Je to veľký objekt, areál potrebuje zrekonštruovať, udržiavať,  potrebovali by sme kvalitnejšie ihrisko. Ale tie peniažky postupne získame cez projekty alebo zbierky v Spišskej katolíckej  charite. Keby nám niekto chcel finančne alebo materiálne pomôcť, samozrejme, aj takáto pomoc je stále potrebná. Pán Boh zaplať za tieto dary, lebo veľká časť objektu a areálu bola aj z týchto projektov a zbierok opravená. Ale človek, ten je nenahraditeľný. Ak by sa našli dobrovoľníci, pomohlo by nám to najviac.

Autor: Monika Čopíková, Slovenská katolícka charita

Post a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.