Sily odchádzajú, nabaľujú sa zdravotné problémy a starší človek sa už nevedie spoľahnúť sám na seba. V domoch či bytoch v susedstve každého z nás žije mnoho seniorov, ktorí by potrebovali pomoc opatrovateľky. Môžu si ju však dovoliť?

Jana Barancová pracuje ako opatrovateľka pre Trnavskú arcidiecéznu charitu. Každý deň prichádza do domácnosti za starými ľuďmi, ktorí sú nevládni, majú vážny zdravotný stav, a preto sa nedokážu o seba postarať. V takejto situácii je aj pani Zora, ktorá po úraze vôbec nevychádza z bytu. Pre pandémiu navyše stratila kontakt s kamarátkami zo susedstva, a tak je opatrovateľka Jana často jedinou osobou, s ktorou sa cez deň môže porozprávať.

Zraniteľní
Ranná šichta u Zorky trvá dve hodiny. Jana jej prinesie nákup, pomôže s hygienou, poupratuje a pozisťuje, čo má nové a ako sa jej darí. Zora aj teraz sedí vo svojom kresle a upíja si z teplého nápoja. Na poličke po jej pravej ruke stojí fotografia muža a vedľa nej je položená urna. „Je to môj syn Jožko.“ Život jej priniesol veľa bolesti. V mladom veku jej priamo pred očami zomrel manžel a obe dve deti v dospelosti tragicky zahynuli. Zostala tak sama. Seniori v podobnej životnej situácii, nevládni, a na väčšinu dňa odkázaní sami na seba, sú aj v známom prostredí veľmi zraniteľní. Stačí jeden nešťastný krok a môžu si vážne ublížiť. Zora po poslednom páde ležala celý víkend na posteli, až kým ju v pondelok ráno našla Janka. Bola v zúboženom stave, operácia a rehabilitácie jej však pomohli z najhoršieho.

Nedostatok lásky
Podľa Jany by mnohí seniori potrebovali opatrovateľku každý deň aj na dvanásť hodín. „Nehovoriac o tom, že si neporadia pri bežných činnostiach, veľmi im chýba komunikácia s niekým blízkym. Ich deti majú vlastný život, nestíhajú sa im venovať. Viac ako na fyzické bolesti trápi týchto ľudí nedostatok lásky,“ hovorí. Ľudská prítomnosť a záujem o človeka pritom často dokážu zázraky. „Starala som sa napríklad o pani Anku, ktorá vôbec nevychádzala zo svojho bytu. Videla som, že by je to veľmi pomohlo, a tak sme začali s krátkymi prechádzkami. Najskôr trvali desať minút, z ktorých sme sa niekedy dopracovali až na sedem kilometrov denne. Vo výkladoch sme spolu obdivovali oblečenie, užívali si okolitý svet. Anka vyslovene potrebovala kontakt a tieto naše výlety jej dodali veľa sily.“

Nedokážu si ju zaplatiť
Koľko ľudí žije podobne ako pani Zora, uzavretých vo svojich bytoch a domoch? Pokiaľ si nehľadajú sociálnu službu, spoločnosť o nich často nemá ani potuchy. Mnohí z nich by pritom opatrovateľku privítali, no nemôžu si ju dovoliť. Slovenský sociálny systém zvýhodňuje v tomto smere ľudí, ktorí žijú v mestách pred tými, ktorí žijú v obciach. Len máloktoré obce totiž na opatrovateľskú službu svojim občanom prispievajú, i keď zákon hovorí, že by tak mali urobiť. Mestá, napríklad aj Trnava, si túto povinnosť plnia podstatne lepšie. Bez príspevku od obce či mesta alebo bez účasti v projektoch financovaných z európskych fondov, ktoré vypisuje vždy na istý čas ministerstvo, by seniora jedna hodina opatrovateľskej starostlivosti stála takmer 9 eur. S podporou zo spomínaných zdrojov je to menej ako polovica. Adriana Krajčovičová, vedúca opatrovateľskej služby Trnavskej arcidiecéznej charity hovorí, že jej často volajú záujemcovia z okolitých obcí, ktorí potrebujú pomoc opatrovateľky. „Keď im však poviem, koľko by ich pri zohľadnení ich podmienok služba stála, zhodnotia, že takú sumu nedokážu zaplatiť.“ Za pozitívnymi prípadmi pritom nemusíme chodiť ďaleko. Napríklad v susednom Česku dostane odkázaný občan príspevok na sociálnu službu a sám sa môže rozhodnúť pre tú, ktorá mu najviac vyhovuje. „U nás je finančne menej náročné, keď odkázaný človek ide do domu sociálnych služieb, na ktoré mu prispieva samosprávny kraj a zostatok si dofinancuje z dôchodku. Tam je však zase otázkou, ako dlho bude čakať na voľné miesto,“ ozrejmuje Adriana Krajčovičová.

Prečo opatrujú?
A čo záujem o prácu opatrovateliek? Ich výplata sa na Slovensku začína na minimálnej mzde a dvíha sa s počtom odpracovaných rokov. „Keby tu opatrovateľky nedržala rodina a mali by jazykové znalosti a ambície, určite by odišli za hranice. Nie je žiadnym tajomstvom, že napríklad v Rakúsku dostanú minimálne dvakrát toľko,“ hovorí Adriana Krajčovičová. Najväčšou motiváciou pri rozhodovaní pre prácu opatrovateľky tak zostáva najmä osobné presvedčenie. A práve tak to bolo aj v prípade Jany Barancovej. „Pri všetkom, čo žena v tomto povolaní zažíva, by bolo jednoduchšie nájsť si lepšie platenú prácu, napríklad za pokladňou. Sama som však doopatrovala môjho otca a mamu a vtedy vo mne dozrelo rozhodnutie, že chcem v tomto poslaní pokračovať. V mojej práci vidím, že ľudia, o ktorých sa starám, sú aspoň na chvíľu šťastní. A to je pre mňa veľké zadosťučinenie.“

Post a Comment

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.